Včera ráno som sa vybrala poctivo do školy, tradične ešte v polospiacom stave. Pri vstupe som už z diaľky zazrela šatňu a tak som si, skôr zo zvyku ako z nejakého uvedomenia, začala pomaly vyzliekať kabát. Až pri položení kabáta na pult mi napadlo, že mi mamka nechtiac odtrhla putko a v našej škole ti bundu bez putka jednoducho do šatne nezavesia. 

Tak som v poslednej chvíli povedala: „Jaaj, veď ja mám roztrhnuté putko. Prepáčte, zabudla som na to. To mi ho asi nezavesíte, čo?“ Na moje prekvapenie odpoveď znela: „Ale zavesím, len mi ho rýchlo daj kým nepríde kolegyňa. Ona totiž nemá rada keď to robím.“ Ten moment sa mi zdal byť viac ako čarovný. Usmievavá staršia tetuška s okuliarmi ku mne vystiera ruku so zámerom zavesiť môj kabát, aj napriek hrozbám. Že hrozbám... no viete, tie jej kolegynky sú trošku iné ako ona, no vskutku nepríjemné. A tak odchádzam na hodinu s krásnym pocitom, že na svete je ešte zopár dobrých ľudí, ktorí robia podľa svojho presvedčenia dobro i napriek všetkému.

Po skončení hodiny som už mala v hlave celkom iné myšlienky, keďže tú tetušku teda mala vystriedať kolegyňa. Strašilo ma čo mi povie ona na kabát s roztrhnutým putkom. Keď som sa tak blížila k šatni, čoraz viac som sa obávala, že toto stretnutie nebudú sprevádzať žiadne milé slová. Tak som sa aspoň pekne pozdravila, s malou dušičkou podala namosúrenej pani šatniarke modrý lístok s číslom 76 a čakala som čo sa bude diať ďalej. Ešte viac ma znervóznilo jej hľadanie a zvesovanie kabáta, ktoré jej trvalo o čosi dlhšie ako obvykle. Na moje počudovanie však nepovedala ani slovo a s kamennou tvárou odstránila druhé číselko z kabáta a podala mi ho. Odľahlo mi. Vzala som kabát, otočila sa a kráčala smerom k dverám. Pri pohľade na kabát ma prenikol neopísateľný pocit. Putko bolo zašité!
................................................................................................................................................

Nehovorím, že toto je nejaký extra dojímavý príbeh zo života, ani že je to vôbec príbeh hodný rozširovania, ale tá tetuška toho hodná je, pretože mi niekto po dlhej dobe znova dokázal, že nech je táto doba akákoľvek, stále sa tu nájdu ľudia, ktorí konajú nezištne. A aj keď tento malý dobrý skutok bol skutočne maličkosťou dokázal mi, že existujú VEĽKÍ dobrí ľudia, ktorí takýmito maličkosťami dokážu zmeniť iným deň a možno aj pretvoriť svet, síce asi nie celý, ale aspoň ten vôkol nich. A tak som v jeden úplne všedný deň dostala úplne nevšedný recept na dobro. Veľké dobro ukryté v maličkostiach.