Povesti

Povesti:

https://www.youtube.com/watch?v=3Of855l59_A&t=212s

O kráľovi na hruškách

https://www.youtube.com/watch?v=6WIQrVn7zYI

Peter Glocko
https://uzitocna.pravda.sk/skola/clanok/19469-tri-zlate-hrusky/

Hviezdoslavov kubín:

https://alexanderreiman.blog.pravda.sk/2015/10/07/cierna-macka-nosi-stastie-ii/

 

 

Pani Mačička

 

Zdelili: Zbierka važecká, Lukáčik; Janko Rimavský a A. Ľud. Gál z M. Hontu; vypráva A. H. Škultéty.

 

Jeden bohatý pán mal troch synov. Dvaja starší držali sa za múdrych a toho tretieho robili veľmi sprostým. Otec neborák bol už starý. Tak si pomyslel, že dobre bude, keď synov prvočasu podelí, aby keď raz oči zavrie, nebol medzi nimi hriech. Ešte v ten deň zavolal všetkých troch a rozpovedal im, čo a ako myslí.

„Ty,“ povedá, „dostaneš toto, ty toto a ty zase toto; tak vám ani jednému nebude krivda.“

Ale dvom starším sa tá deľba nevidela; oni múdri, radi by boli sami všetko dostať a najmladšiemu aby zostala z koláča diera. Tak začali kľučky metať a všakovak zaobchádzali otca. Ale tento zbadal hneď pestvo a prešiel mudrákom cez rozum.

„Dobre,“ povedá, „keď sa vám moja deľba nepáči, — ostane všetko tak, ako je, a vy pôjdete do sveta. Kto sa z vás po roku s najinakšími šatami preukáže, toho bude všetko.“

Dobre. Vybrali sa oni do toho sveta všetci traja razom. Ako už na hodnom kuse boli, prišli na krížne cesty. Tu sa tí dvaja odtrhli a šli po krásnych rovných cestách. Najmladšiemu sa dostala aká najplanšia: samá skala, samô tŕňa; vari už od rokov nikto nešiel tadiaľ.

Najstarší sa dostal do jedného mesta, kde kráľ býval, a u toho stal do služby. Stredný sa zastavil v jednom kaštieli a tam sa zjednal.

Najmladší neborák tĺkol sa tou planou cestou dlho, až naveľa prišiel na jednu širokú lúku a na tej lúke zazrel jednu čiernu mačku.

„Aha,“ pomyslel si, „už nemusia aj ľudia ďaleko byť, keď je tu mačka.“

Tu tá pribehla a začala sa okolo neho obšmietať; potom odbehla na dakoľko krokov, ale zase postála a obzrela sa nazad, ako by ho za sebou volala. On nemyslel veľa a pustil sa za ňou, až ho pekne krásne priviedla k jednému zámku. Mačka vbehla dnu a náš šuhaj za ňou. Príde do pitvora, tam ticho ako v hrobe; z pitvora do svetlice, zo svetlice do druhej, z druhej do tretej; a tak poprechodil celý zámok a nikde ani duše. Napokon sa dostal ešte do jednej izby a tam našiel zakrytý stôl, ale len pre jedného. Na stole stáli všakové jedlá a pri nich sklenica vína. Sadol si a najedol sa ako buk a z toho vínca si chutne upíjal. Keď bolo po obede, roztvorili sa dvere, čierna mačka vbehla do izby, vyskočila na stôl, a:

„Vitaj,“ povedá, „pri mne, vitaj!“

Šuhajovi bolo čudno, keď počul mačku rozprávať; ale tá sa hneď zas ohlásila:

„Neboj sa ani máčny mak, ja dobre znám, čo sa u vás dialo, aj čo hľadáš.

Ja som pani tohoto zámku a u mňa ti dobre bude. Každý deň sa môžeš tu pri tomto stole najesť a napiť a dám ti vybrať si aj aké najkrajšie šaty; ale ma musíš do roka statočne poslúchať. Hľadže, ja ťa prídem každô ráno ešte pred východom slnka zobúdzať; ty vezmeš tuto tento drevený nôž a pôjdeš s ním do hory; tam odrežeš jeden prút a donesieš ho sem; potom ma budeš s tým prútom biť dotedy, pokiaľ sa len nebudem na kľučku driapať. To tak má bývať deň po dni, — a to bude celá tvoja robota.“

„Ale moja drahá pani Mačička, s akým svedomím by som vás ja mohol biť, veď ste vy mne nikdy nič zlého nespravili?“ preriekol šuhaj.

„Ako sa ti páči,“ pretrhla mu reč, „keď nechceš, nemusíš; ale inak pekné šaty nedostaneš.“

Tak či sa páčilo, či nepáčilo, musel sa k tomu podzvoliť, čo mu pani Mačička kázala. Ešte ani dobre nesvitalo, už ho prišla zobudiť. On skočil z postele, vzal drevený nôž, šiel do hory a odhudlikal jeden prút. Vrátil sa domov a tu začne milú mačku ťať. Tá do skoku po celej izbe a začala z celého hrdla mravčať, až mu ľúto prišlo a nedalo mu ruku zodvihnúť. A tá zavolá na neho:

„Zabudol si už, čo som ti kázala, — bi,“ povedá, „bi!“

Tak voľky-nevoľky zase len musel začať; ale sotvaže ešte tri razy tým prútom zašiel, vyskočila na kľučku a s tým bolo dosť. Ale na druhô ráno bolo zase to istô a tak to šlo každý od Boha deň.

Tu raz povie mu pani Mačička:

„No, tvoji bratia už idú domov!“

„Že či ozaj?“ začudoval sa šuhaj; lebo mu ten rok veľmi chytro prešiel.

„A teraz,“ povedá, „choď ta a ta, do toho prostredného sklepu, tam visia zlaté šaty, vezmi si ich a choď zbohom! Ale takto urob! Zlaté šaty si obleč naspodok a tie tvoje navrch; tak choď domov a len po chvíli sa ukáž v zlatých šatách!“

On si vzal tie zlaté šaty; pani Mačičke sa za lásku pekne poďakoval a poberal sa domov.

Na krížnych cestách sa zišiel s bratmi, ktorí si tam oddychovali a boli v hrdých šatách. Ako tohoto zazreli, nebolo konca kraja posmechu a mal sa napočúvať pekných mien! On na to neodpovedal ani slova, — a tak prišli domov. Otcovi sa hrdé šaty na tých dvoch páčili; ale najmladší dostal hodnú kapsu, a:

„Hybaj mi,“ povedá z očú, „ani ťa len vidieť nechcem.“

Náš šuhaj sa pobral z izby, zhodil randavý oblek, vyšiel na dvor a tam sa hore-dolu v zlatých šatách prechodil ako pán. Otec pozrel von oblokom a tu vidí tohoto v krásnych šatách! Nechcel ani vlastným očiam veriť, a len keď sa mu lepšie prizrel, obrátil sa k tým dvom:

„Pozriteže, pozrite, aké váš brat šaty má, to akiste budú zlaté.“

Tí dobre sa od divu dakde nepodeli a veľmi sa zahanbili, lebo to medzi všetkými boli najinakšie šaty.

Najmladší syn sa najinak preukázal a tak všetko malo padnúť jemu. Ale tu sa otec poznovu ohlási:

„Ešte je toto nie dosť; musíte sa ešte do sveta vybrať a kto po roku najinakšieho koňa dovedie, toho bude všetko.“

Vybrali sa oni znovu do toho sveta a šli každý svojou cestou. Pani Mačička čakala zas na tej lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tam bolo všetko tak ako skorej a aj na tom stole našiel prichystaný obed. Po obede pribehla pani Mačička, vyskočila na stôl a:

„Vitaj,“ povedá, „pri mne, vitaj!“

Z reči do reči, sľúbila mu po roku najinakšieho koňa, len aby ju zase tak statočne poslúchal.

Náš šuhaj chodil pred východom slnka do hory, rezal dreveným nožom tie prúty, a keď sa vrátil, ťal neborkú mačičku, kým sa len nedriapala na kľučku. To tak bývalo každý od Boha deň.

Po roku mu povie pani Mačička:

„No, tvoji bratia už zase idú domov a vedú si kone!“

On sa začudoval, že či by to už mal byť rok, bo sa mu zdalo, ako by bol len pred chvíľou prišiel.

„Choď,“ povedá, „do stajne, tam uvidíš veľa koní; ale ty si pojmi len toho koníka v kúte; neboj sa nič, že je chudý! Len si ho potľapkáš, hneď uvidíš, akého budeš mat koňa!“

On si pojal toho chudého koníka; pani Mačičke sa pekne poďakoval a tak sa poberal domov. Koník šiel len z nohy na nohu; ale ako ho potľapkal, naraz bol z neho zlatohrivý tátoš a leteli ako vo víchre. Keď už boli blízko krížnych ciest, premenil sa zase na chudého a len pomaličky liezol. Bratia si pri krížnych cestách popásali svoje hrdé kone, a keď zazreli tohoto na tom koníkovi sedieť, nebolo zase konca kraja posmechu.

Ako domov prišli, otcovi sa kone tých dvoch starších páčili; ale toho najmladšieho zle-nedobre vítal. Všetci traja si zaviedli kone do maštale a šli obedovať. Po obede pobral sa najmladší z izby, pristrojil sa do zlatých šiat, vyviedol si z maštale koníka, sadol na neho a potľapkal ho. Tu hneď zlatohrivý tátoš zadupotal a lietal po dvore cvalom. Otec pozrel von oblokom a tu vidí toho na tom tátošovi. Hneď zavolal na tých dvoch:

„Páčteže, páčte, na akom sa koni váš brat nosí.“

Títo sa i divili, i mrzeli; ale darmo, museli ho aj sami pochváliť.

„Pekný je vraj, ten kôň, pekný, ale z našich jeden stojí predsa za takých desať.“

„Dobre,“ povie na to otec, „to sa ukáže hneď. Choďte, osedlajte aj vy vaše kone, budete tam tú bránu preskakovať.“

Ako povysadávali, najstarší sa rozbehne a chce bránu preskočiť, tu si mu kôň zlomil nohu; za ním sa rozbehne stredný, toho kôň si zlomil krk. Tu najmladší popichne tátoša: prešvihol ponad bránu ako vták a potom naspäť do dvora. Bratia dobre tam od hanby nezhoreli, lebo sa teraz videlo, čí bol najkrajší kôň a komu sa malo dostať všetko.

Ale otcovi ešte vždy nebolo dosť.

„Musíte,“ povedá, „ešte raz do sveta ísť a kto si z vás po roku dovedie najinakšiu nevestu, tomu oddám všetko.“

Išli zase išli, každý svojou cestou. Pani Mačička zase len čakala na tej lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tu ho ako predtým privítala, a:

„Ja,“ povedá, „dobre viem aj teraz, na čo vás otec z domu vypravil. Len rob, ako si dosiaľ robieval, ja ti dobre stojím, budeš mať po roku nevestu, za ktorú sa nezahanbíš.“

Chodil šuhaj, chodil zase do tej hory pred východom slnka, rezal tam dreveným nožom prúty a šibal neborkú. A to tak zase šlo každý od Boha deň.

Keď mu tretí rok vychádzal, prišla ho pani Mačička ešte pred rázsvitom zobudiť.

„Vstaň hore,“ povedá, „už tvoji bratia idú domov a vedú si ženy; čas je, aby si aj ty ku neveste prišiel. Dnes ma už nebudeš biť, ale takto spravíš: Vezmeš túto drevenú sekeru a pôjdeš do hory; tam narúbeš drevo a to prinosíš na dvor do siahy; ale si pritom narúbaj aj toľko šípov, čo len budeš môcť odniesť, a keď s tým budeš hotový, príď mi povedať!“

Ako to drevo do siahy poukladal a tie šípy doniesol, išiel sa ohlásiť.

„Dobre je,“ povie na to pani Mačička, „a teraz vezmi tento meč a pretni ma na tri kusy; tie kusy polož na vrch tej siahy a odspodku podpáľ! Keď to všetko pohorí, vyskočia z pahreby všakové potvory a budú na teba dobíjať; ale ty každú jedným šípom udri a naraz sa poprepadujú. Napokon sa vyvlečie jedna ropucha a v pysku bude mať kľúče. Ty ju dotedy tými šípami bi, kým ti tie kľúče nepustí; ona sa na to prepadne, a ty pôjdeš otvoriť tam a tam tú izbu. No a teraz ber skoro meč a urob, ako som ti kázala.“

Šuhajovi sa začala ruka triasť:

„Ach,“ povedá, „ako že by som vám ja to mohol spraviť?“

Ale tá volala na neho:

„Rozotni ma, rozotni, lebo inak nebudeš mať nevestu!“

Čo mal robiť? Schytil meč a rozťal ju na tri kusy, naznášal toho dreva, položil ju na vrch siahy a odspodku podpálil. Siaha zhorela na popol, a tu z pahreby začali vyskakovať všakové potvory; ale ich šibal šípami a hneď sa každá prepadla. Napokon sa vyvliekla strašná ropucha s kľúčmi v pysku a tú neprestal šibať, kým mu len tie kľúče nepustila. Ropucha sa prepadla a on šiel s kľúčami v ruke otvoriť tú izbu. Ako ju otvoril, tu vidí krásnu, utešenú paničku a tá zavolala proti nemu:

„Ach, ďakujem ti, ďakujem, že si ma vyslobodil!“

Potom mu vyrozprávala, ako sa s ňou vodilo. Že jej otec bol kráľ a po smrti otcovej že ostala samotná. Tu ju prišla pýtať jedna striga za svojho syna, za ktorého ale nechcela ísť, a preto že ju tá striga zakliala na mačku. Teraz ale, že sa už nemá čoho báť, lebo ropucha s kľúčami, ktorá sa prepadla, to že bola tá striga. A tak, že keď sa mu páči, aby si ju za nevestu vzal.

Môžete si myslieť, že šuhaj bol rád a vďačne na to pristal. Tu sa zo všetkých strán hrnulo ku zámku naradované ľudstvo a všetci mu ďakovali za oslobodenia z ťažkej kliatby. Ešte v ten deň začala sa svadba a po svadbe dali zapriahnuť štyri kone do hrdého koča a leteli k šuhajovmu otcovi.

Starší bratia doviedli tiež svoje nevesty; ale keď sa táto ukázala, tie dve sa mohli skryť.

Vytešený otec objal syna, objal i driečnu nevestu.

„Syn môj,“ povedá, „ty si sa po tri razy najinak preukázal, tebe oddávam celý môj majetok.“

Ale on sa otcovi pekne poďakoval.

„Ja,“ vraj, „chvalabohu, mám všetkého dosť, a čo ste mne obecali, to vďačne prepúšťam mojim bratom. Nech si tu bývajú v pokoji, my budeme žiť vo svojom, a vás, otec drahý, berieme so sebou.“